Buchty dám do batôžka, nasadnem na kravku a fičím...
Recenzia Lenky Krištofovej na knihu Zusky Kepplovej Buchty švabachom

Buchty dám do batôžka, nasadnem na kravku a fičím...

Postavy z poviedkovej knihy Buchty švabachom študujú, pracujú, milujú, smútia a občas po minutí štipendia chvíľu aj hladujú. Niekedy snívajú o buchtách, inokedy o pravej láske, dôstojnej práci, vášnivom sexe alebo o tom, aby svet aspoň na moment dával perfektný zmysel a doktorandský projekt konečne vyzeral súvislejšie.

Život im - raz lepšie, raz horšie - plynie v rôznych svetových metropolách. A potom je tu príležitostná návšteva kamarátov a rodiny na Slovensku, ktoré sa už vlastne ani nedá nazvať domovom. „Doma" totiž môže byť aj vo vlaku alebo v lietadle. Prípadne ešte na ceste autom z jedného miesta na druhé. Kto nespoznal ten pocit vzrušenia v žalúdku, keď sa z okienka díval na oblaky a na krídlo lietadla, môže ho ochutnať aspoň pri čítaní Buchiet.

Debutová kniha Zusky Kepplovej však nie je o hľadaní mýtického domova a nie je ani nostalgiou za návratom na „ruky, na ktorých smieš plakať". Postavy síce cestujú (aj z poviedky do poviedky) a majú v sebe neidentifikovateľné vnútorné napätie, no viac ako absenciou domova sa trápia pri konfrontácii s tým, že svet a vzťahy sú divočina, s ktorou nie je ľahké sa popasovať. Pre nich „domov" už dávno neznamená zotrvanie na jednom mieste, s tými istými ľuďmi, vo vychodených denno-denných trasách a chodníčkoch.

„Ponúkla som mu ruské paláce a potom výhľad zo Sochy slobody a on chcel zostať doma. [...] Tak som mu povedala, nech si zostane a čaká, až sa mu vyliahnu mole v skrini. To bude potom už naozaj doma." (S. 41)

Hrdinky a hrdinovia zažívajú svet rozdelený na my a oni/ony („To je dobre, že ideš študovať, inak sa medzi nich nedostaneš.", s. 11) a vedia, že je plný najrôznejších predsudkov („Am I the fucking last British person on Earth?!", s. 23; „Nikto nechce v Helsinkách vyzerať ako Rus. Ani v zime, ani v lete.", s. 42; „Myslia si, že ich len klameme a kradneme!", s. 12). Dezilúzia prináša aj otupné zistenie, že mať prácu, z ktorej sa dajú odnášať masielka a džemy, je vlastne možno šťastie, rovnako, ako je šťastím bývať na prízemí, pretože človek môže aj hladovať alebo vyfasovať izbu s fľakom na stene v suteréne bez okien. Hlavne nezabudnúť označiť si fixkou hladinu svojho mlieka v chladničke! A každý deň s úsmevom hľadať prácu alebo sa usilovne snažiť byť francúzskejšia ako Francúzi a anglickejšia ako Angličania. Vtipné aj smutné zároveň.

Nad rasizmom, xenofóbiou, nacionalizmom a sexizmom, ktoré texty zachytávajú, stojí s istým odstupom hlas autorky. Jej najlepším komentárom k opísanému nie je ani zložité intelektuálne analyzovanie situácie, ani moralizátorské prihováranie sa čitateľkám a čitateľom, ale priame pomenovanie vecí tak, ako sú, ako boli kedysi povedané a (pravdepodobne) zažité aj v skutočnosti.

„Vieš, čo sa mi páči na Budapešti? Nie to, že mladé baby a, bohužiaľ, aj tie staršie chodia oblečené, akoby zliezli zo stránok pornočasopisov. Vieš, čo? Ani to nie, že väčšinou aj sú šľapky... Ale to, že je to tu ako za starých čias! [...] Jedna vec na komunizme bola dobrá. Vieš, čo? Že uchránil polovicu Európy od prisťahovalcov. Ale nebude to dlho trvať...". (S. 92)

Či chceme, alebo nie, „vonku" je to presne tak, ako píše autorka - Angláni sú moriaci, Poliaci sú zemiaci, spolubývajúci sú otravní a domáci xenofóbni. Alebo je to naopak?

Kepplová, Zuska. 2011. Buchty švabachom. Bratislava: Koloman Kertész Bagala - literarnyklub.sk.

Celú recenziu si môžete prečítať TU.

Ukážku z knihy Buchty švabachom nájdete TU.