Hana Gregorová: Slovenka pri krbe a knihe
Doba novšia
Postupom času i z naoko tichej hladiny, bez života, v najsmutnejších pomeroch politického útlaku, duševnej stiesnenosti u žien vôbec, podivné vyrastajú samostatné sily, vyrastajú spisovateľky, ktoré svoje talenty dávajú úplne do služieb národa. A v tejto chvíli začína smutná kapitola trápneho, zabraňovaného sebavzdelávania sa ženy, nespokojnej so životom dennej hmotnej práce, túžiacej po širšom obzore, po duševnom rozlete.
V tom je počiatok mučivých bojov s pomermi i rodinným kruhom.
„Spontánne emancipačné zjavy,“ píše Elena Maróthy-Šoltésová v svojom životopise, „udávali sa i tam, kde o strojacom sa emancipačnom hnutí žien ešte ničoho sa nevedelo.“
Už sa písať i hovoriť začalo o tom, že vzdelanie, aké sa slovenskej žene dostáva v škole maďarskej a niekde v ústave, kam sa dievčatá posielali kvôli nemčine, je nedostatočné a pri tom všetkom stavali sa hrádze túžbe po širšom rozhľade, po vzdelávaní sa. O tom písala svojej priateľke Vilme Sokolovej i Izabela Textorisová.
„Každý cíti horúcu potrebu, že mali by sme sa ináč vzdelávať, ale predsa každý považuje celú vec za predmet menej závažný ako ostatné. Ženská otázka visí vo vzduchu; snáď čaká, aby ženy vdýchli ju do seba a aby ony samé pribrali sa k činnosti; od mužov niet čo očakávať. Oni svojimi úsmeškami práve len dusia každú krajšiu snahu v zárodku, bojac sa emancipácie.“ (Ženský svět I.)
Žena začala túžiť po štúdiu, po prelome starého názoru na ženu, tradícia však stavala ju len do kuchýň, dopúšťala len pasívnu účasť na veciach verejných. A preto nastával ťažký boj vnútorný i boj s okolnosťami. Dievčatám poskytovala sa možnosť učiť sa cudzej reči preto, že to bola móda, ale pravé hlboké vzdelanie bolo pre ne snom a ťažkým zápasom.
Bol v tom akýsi kontrast či vrtoch doby. Najprv sa žene vyčítalo, že je neučená, neschopná priblížiť sa mužovým ideálom, a keď prosila, modlila sa, s plačom vymáhala kúsok vzdelania, zhasli jej sviečku, od knihy oddúrali ešte aj v nedeľu odpoludnia. Trávenie času nad knihou menovali lenivosťou, márnením času.
„Na žiaden spôsob nesmie sa prázdnym rečiam obetovať všetko ostatné,“ volala proti tomu Šoltésová, „lebo z toho neomylne nasledovala by nekonečná prázdnota duševná, nahliadne každý. Ale my, bohužiaľ, akosi už tak navyknutí sme, merať vzdelanosť ženy podľa znalostí cudzích rečí.“ Na nedokonalosť, povrchnosť takého vzdelania poukazovala neraz i Vansová živým slovom i perom.
Vzdelaniu ženy stavali sa veľké prekážky, a tu znova musím opakovať, že nás nepotláčal len nepriateľ, potláčali sme sa i sami z malicherných, úzkoprsých príčin.
Aká bola možnosť duševného vývoja ženy, možno súdiť z prípadu Šoltésovej: dcéra vzdelaného, povzneseného, šľachetného otca – spisovateľa, márne prosila, aby ju dali študovať, márne orodovala za ňu učiteľka Nemka, nadchnutá schopnosťami svojej žiačky, márne prosila aspoň o možnosti sebavzdelávania sa, keď do školy ísť odopreli – nedostávalo sa jej ani k tomu času. V jej vlastnom životopise čítame: „... v zime predsa niečo viac mohla som čítavať než za dlhých, robotou vyplnených letných dní, lebo večer, keď na noc odobrala som sa z obývacej do apovej izbičky, v ktorej som spávala a v ktorej, keďže bola na druhom kraji fary, cítila som sa bezpečnejšia pred dozorcom, potom ešte čítavala som pri svieci – učupená v kútiku medzi apovou starootcovskou zásuvkovou skriňou a železnou pieckou. Čítala som ukrčená, lebo svoju skrýšu odvrchu zastrela som si apovým županom alebo nejakým kobercom, aby ma svetlo neprezradilo, že som ešte vždy hore, kým som zimou neskrehla. Maminka nebodaj i pobadala niečo, ale hádam trochu i ustávala v boji so mnou.
V lete za dlhých dní čítanie bývalo mi najhoršie... ale čítať som musela, bez toho žiť som nemohla. Keď nešlo s povolením, muselo ísť potajme. Čítavala som i pri riadení izieb a pri inej robote, ak maminky tam nebolo.“
Muky zabraňovaného sebavzdelávania dnešné dievčatá v školách nikdy nepochopia. Akáže to bola možnosť koncentrovania sa, prežívania knihy, keď hlavná pozornosť musela byť venovaná tomu, aby čitateľka nebola prichytená pri knihe a potom vyhrešená! A predsa, aké hlboké dojmy zanechávala prečítaná kniha, akú udalosť znamenala pre vývoj tých niekoľkých žien, ktoré vymykali sa zo všednosti!
Aby Šoltésová mohla čítať, všila si do sukne veľké vrecko, v ktorom skrývala knihu a vo vhodnej chvíli ju vytiahla. Dialo sa to i pri mútení masla jednou rukou, pričom druhou držala pred očami knižku. Takéto boje mala dcéra vzdelaného, veľmi nežného otca – spisovateľa. Môžeme si domyslieť, čo skúsili ešte biednejšie.
Boli prípady, snáď dva-tri i voľnejšieho sebavzdelávania sa, ale škola slovenskej žene vôbec nič nedala. Veru prichodí nám úprimne obdivovať tie, o ktorých Sokolová píše: „Nejen že vynikají národním uvědoměním, ale namnoze též i hlubokým vzděláním ducha a srdce.“ Kde sa to vzalo? To boli poklady rýdzej duše.
„I tichý život na dědině účinně podporuje opravdové vzdělání se ve vědomostech a což více v té krásnější vědě života, v ušlechtilosti duše, že setkáváme se tam tak s ušlechtilými, celými charaktery ženskými, jak málo kde je vypěstí svými ústavy a jinými prostředky vzdělávacími velkoměsto.“ (Ženské listy roč. XVI, č. 9.)
Týmito slovami, hlbokým pohľadom do života, učí nás Vilma Sokolová, v čom hľadať cenu slovenskej ženy v minulosti.
Oddanosť, láska k národu vyplývali z tej ušľachtilosti. Venovať sa slovenskej myšlienke, národne uvedomovať svoje okolie bolo ideálom nielen našich spisovateliek, ale aj menej vynikajúcich, často prostých žien. Keď inde feminizmus spel k všeľudským cieľom, keď na vrchole národného sebavedomia hlásať začal kozmopolitizmus, vtedy u nás bolo treba ešte len budiť vedomie národné. To naše pracujúce ženy pochopili, zrastené s podmienkami slovenského života, oddávali sa tichej práci. Pripájať sa k revolučným myšlienkam žien vyspelých národov bolo by znamenalo letieť strmhlav alebo – a to môžu len jednotlivci – preskočiť niekoľko stupňov vývoja. Národu bola milšia nevýbojnosť ženy, krotkosť, nuž pridŕžala sa jej Slovenka, hoci túžba po novom poznávaní rada by sa bola predrala na svetlo.
Medzery vedomostí nahrádzala vrelosť lásky; však i vzdelania mohlo byť viac, keby sa mu neboli stavali hrádze, ako sme videli v prípade Šoltésovej. I mimo nej mnoho smutných hláv tajne skláňalo sa nad knihou v mladej vedychtivosti, vysmievaných a zahanbených, keď ich pri tom pristihli. Takých tichých tragédií, bolestných bojov, spojených s túžbou tajomného vnútorného ohňa, odohrávalo sa v bielych domcoch slovenských veľmi mnoho. Túžba po poznávaní stále rástla, až pálila tým väčšmi, čím viac narážala na tvrdosť pomerov v rodine i spoločnosti.
Sám Hurban-Vajanský, ktorý vo svojich románoch spomína „umné“ devy, v živote nebol priateľom ženy túžiacej po zrovnoprávnení s mužom, po všestrannom, nielen literárnom vzdelaní. Najkrutejšie bolo to, že i rodina, spoločnosť i celý národ chceli mať múdre ženy, ale nielenže im nedávali prostriedky na vzdelávanie sa, ale ani vlastnej usilovnosti nepriali a vrúcnejšiu túžbu po vlastnom rozvoji pokladali za vybočovanie z prirodzených koľají, za spreneverovanie sa ženskému povolaniu.
Postupom času i z naoko tichej hladiny, bez života, v najsmutnejších pomeroch politického útlaku, duševnej stiesnenosti u žien vôbec, podivné vyrastajú samostatné sily, vyrastajú spisovateľky, ktoré svoje talenty dávajú úplne do služieb národa. A v tejto chvíli začína smutná kapitola trápneho, zabraňovaného sebavzdelávania sa ženy, nespokojnej so životom dennej hmotnej práce, túžiacej po širšom obzore, po duševnom rozlete.
V tom je počiatok mučivých bojov s pomermi i rodinným kruhom.
„Spontánne emancipačné zjavy,“ píše Elena Maróthy-Šoltésová v svojom životopise, „udávali sa i tam, kde o strojacom sa emancipačnom hnutí žien ešte ničoho sa nevedelo.“
Už sa písať i hovoriť začalo o tom, že vzdelanie, aké sa slovenskej žene dostáva v škole maďarskej a niekde v ústave, kam sa dievčatá posielali kvôli nemčine, je nedostatočné a pri tom všetkom stavali sa hrádze túžbe po širšom rozhľade, po vzdelávaní sa. O tom písala svojej priateľke Vilme Sokolovej i Izabela Textorisová.
„Každý cíti horúcu potrebu, že mali by sme sa ináč vzdelávať, ale predsa každý považuje celú vec za predmet menej závažný ako ostatné. Ženská otázka visí vo vzduchu; snáď čaká, aby ženy vdýchli ju do seba a aby ony samé pribrali sa k činnosti; od mužov niet čo očakávať. Oni svojimi úsmeškami práve len dusia každú krajšiu snahu v zárodku, bojac sa emancipácie.“ (Ženský svět I.)
Žena začala túžiť po štúdiu, po prelome starého názoru na ženu, tradícia však stavala ju len do kuchýň, dopúšťala len pasívnu účasť na veciach verejných. A preto nastával ťažký boj vnútorný i boj s okolnosťami. Dievčatám poskytovala sa možnosť učiť sa cudzej reči preto, že to bola móda, ale pravé hlboké vzdelanie bolo pre ne snom a ťažkým zápasom.
Bol v tom akýsi kontrast či vrtoch doby. Najprv sa žene vyčítalo, že je neučená, neschopná priblížiť sa mužovým ideálom, a keď prosila, modlila sa, s plačom vymáhala kúsok vzdelania, zhasli jej sviečku, od knihy oddúrali ešte aj v nedeľu odpoludnia. Trávenie času nad knihou menovali lenivosťou, márnením času.
„Na žiaden spôsob nesmie sa prázdnym rečiam obetovať všetko ostatné,“ volala proti tomu Šoltésová, „lebo z toho neomylne nasledovala by nekonečná prázdnota duševná, nahliadne každý. Ale my, bohužiaľ, akosi už tak navyknutí sme, merať vzdelanosť ženy podľa znalostí cudzích rečí.“ Na nedokonalosť, povrchnosť takého vzdelania poukazovala neraz i Vansová živým slovom i perom.
Vzdelaniu ženy stavali sa veľké prekážky, a tu znova musím opakovať, že nás nepotláčal len nepriateľ, potláčali sme sa i sami z malicherných, úzkoprsých príčin.
Aká bola možnosť duševného vývoja ženy, možno súdiť z prípadu Šoltésovej: dcéra vzdelaného, povzneseného, šľachetného otca – spisovateľa, márne prosila, aby ju dali študovať, márne orodovala za ňu učiteľka Nemka, nadchnutá schopnosťami svojej žiačky, márne prosila aspoň o možnosti sebavzdelávania sa, keď do školy ísť odopreli – nedostávalo sa jej ani k tomu času. V jej vlastnom životopise čítame: „... v zime predsa niečo viac mohla som čítavať než za dlhých, robotou vyplnených letných dní, lebo večer, keď na noc odobrala som sa z obývacej do apovej izbičky, v ktorej som spávala a v ktorej, keďže bola na druhom kraji fary, cítila som sa bezpečnejšia pred dozorcom, potom ešte čítavala som pri svieci – učupená v kútiku medzi apovou starootcovskou zásuvkovou skriňou a železnou pieckou. Čítala som ukrčená, lebo svoju skrýšu odvrchu zastrela som si apovým županom alebo nejakým kobercom, aby ma svetlo neprezradilo, že som ešte vždy hore, kým som zimou neskrehla. Maminka nebodaj i pobadala niečo, ale hádam trochu i ustávala v boji so mnou.
V lete za dlhých dní čítanie bývalo mi najhoršie... ale čítať som musela, bez toho žiť som nemohla. Keď nešlo s povolením, muselo ísť potajme. Čítavala som i pri riadení izieb a pri inej robote, ak maminky tam nebolo.“
Muky zabraňovaného sebavzdelávania dnešné dievčatá v školách nikdy nepochopia. Akáže to bola možnosť koncentrovania sa, prežívania knihy, keď hlavná pozornosť musela byť venovaná tomu, aby čitateľka nebola prichytená pri knihe a potom vyhrešená! A predsa, aké hlboké dojmy zanechávala prečítaná kniha, akú udalosť znamenala pre vývoj tých niekoľkých žien, ktoré vymykali sa zo všednosti!
Aby Šoltésová mohla čítať, všila si do sukne veľké vrecko, v ktorom skrývala knihu a vo vhodnej chvíli ju vytiahla. Dialo sa to i pri mútení masla jednou rukou, pričom druhou držala pred očami knižku. Takéto boje mala dcéra vzdelaného, veľmi nežného otca – spisovateľa. Môžeme si domyslieť, čo skúsili ešte biednejšie.
Boli prípady, snáď dva-tri i voľnejšieho sebavzdelávania sa, ale škola slovenskej žene vôbec nič nedala. Veru prichodí nám úprimne obdivovať tie, o ktorých Sokolová píše: „Nejen že vynikají národním uvědoměním, ale namnoze též i hlubokým vzděláním ducha a srdce.“ Kde sa to vzalo? To boli poklady rýdzej duše.
„I tichý život na dědině účinně podporuje opravdové vzdělání se ve vědomostech a což více v té krásnější vědě života, v ušlechtilosti duše, že setkáváme se tam tak s ušlechtilými, celými charaktery ženskými, jak málo kde je vypěstí svými ústavy a jinými prostředky vzdělávacími velkoměsto.“ (Ženské listy roč. XVI, č. 9.)
Týmito slovami, hlbokým pohľadom do života, učí nás Vilma Sokolová, v čom hľadať cenu slovenskej ženy v minulosti.
Oddanosť, láska k národu vyplývali z tej ušľachtilosti. Venovať sa slovenskej myšlienke, národne uvedomovať svoje okolie bolo ideálom nielen našich spisovateliek, ale aj menej vynikajúcich, často prostých žien. Keď inde feminizmus spel k všeľudským cieľom, keď na vrchole národného sebavedomia hlásať začal kozmopolitizmus, vtedy u nás bolo treba ešte len budiť vedomie národné. To naše pracujúce ženy pochopili, zrastené s podmienkami slovenského života, oddávali sa tichej práci. Pripájať sa k revolučným myšlienkam žien vyspelých národov bolo by znamenalo letieť strmhlav alebo – a to môžu len jednotlivci – preskočiť niekoľko stupňov vývoja. Národu bola milšia nevýbojnosť ženy, krotkosť, nuž pridŕžala sa jej Slovenka, hoci túžba po novom poznávaní rada by sa bola predrala na svetlo.
Medzery vedomostí nahrádzala vrelosť lásky; však i vzdelania mohlo byť viac, keby sa mu neboli stavali hrádze, ako sme videli v prípade Šoltésovej. I mimo nej mnoho smutných hláv tajne skláňalo sa nad knihou v mladej vedychtivosti, vysmievaných a zahanbených, keď ich pri tom pristihli. Takých tichých tragédií, bolestných bojov, spojených s túžbou tajomného vnútorného ohňa, odohrávalo sa v bielych domcoch slovenských veľmi mnoho. Túžba po poznávaní stále rástla, až pálila tým väčšmi, čím viac narážala na tvrdosť pomerov v rodine i spoločnosti.
Sám Hurban-Vajanský, ktorý vo svojich románoch spomína „umné“ devy, v živote nebol priateľom ženy túžiacej po zrovnoprávnení s mužom, po všestrannom, nielen literárnom vzdelaní. Najkrutejšie bolo to, že i rodina, spoločnosť i celý národ chceli mať múdre ženy, ale nielenže im nedávali prostriedky na vzdelávanie sa, ale ani vlastnej usilovnosti nepriali a vrúcnejšiu túžbu po vlastnom rozvoji pokladali za vybočovanie z prirodzených koľají, za spreneverovanie sa ženskému povolaniu.