Irena Brežná: Na slepačích krídlach
Ukážka z knihy
Babka považuje umývanie zubov za škodlivé. Jablká čistia zuby prirodzenejšie ako umelé kefky, šepká mi tak, aby to mama nepočula. Odkedy je mama vo väzení, čistím si zuby jablkami z nášho stromu. Otec ich strieka jedom z veľkej umelohmotnej nádoby. Jed na ovocie je taký vynález ako penicilín, ktorý musím brať, keď ma rozbolí hrdlo. Kedysi, keď boli proletári utláčaní, boli v jablkách tučné červíky a všade vyčíňala tuberkulóza. Jed je pokrokový, a hoci je moja rodina spiatočnícka, máme riadnu zásobu jedov. Keď myslím na jed, keď ho cítim a vidím, zmocňujú sa ma vlastenecké pocity. V týždenníku ukazujú šírošíre polia, nad nimi letí lietadlo a rozprašuje produkt našich chemikov. K boju proti hmyzu hrá dramatická hudba ako vo vojnových filmoch, keď útočia partizáni. Nevážiť si jed je velezrada. V jede sme si zajedno, buržoázne zárodky sa v ňom zmiešavajú so zdravým proletárskym semenom. Jedu všetci vďačíme za chlieb náš každodenný.
Proti muchám, čo nás otravujú v lete, ešte jed nemáme. V spálni visí na lustri lepkavá mucholapka. Muchy okolo nej krúžia a keď sa unavia, sadnú si na mučiacu špirálu, trepocú krídlami a o nejaký čas znehybnejú. Keď som chorá, pozorujem ich z postele. Využívať únavu múch nie je fér. Ale babka vraví: Muchy si sadajú na každé hovno a vláčia nám do domu choroby. Nemá ani potuchy, aké sú muchy čistotné. Stále si šúchajú jednu nožičku o druhú. V nedeľu sa koná veľké vraždenie múch. Do ruky mi vtisnú mucholapku vyrobenú z drevenej paličky a kúska kože. Búcham mucholapkou po dome ako poľovníčka. Pritom v nedeľu je zakázané pracovať, babka vraví, že máme chváliť Božie dielo. Lenže vraždenie múch sa nepovažuje za prácu a muchy nie sú Božím dielom. Keby si nejaká mucha sadla na bratovo čelo, s radosťou by som ju zabila.
U nás sa všetko odohráva v kuchyni. Sedliačky, ktoré nám nosievajú zeleninu, tam kšeftujú s babkou. Nosia veľa sukní a pod nimi nemajú nohavičky. Nohavičky a verejné záchody sú výdobytkami mesta. Na družstevných poliach to musí ísť jednoducho a rýchlo. Sedliačky sa rozkročia, nadvihnú si tmavú vrchnú sukňu s bielymi spodničkami, a už to tečie na zeleninu bez toho, že by si okoloidúci traktoristi niečo všimli. Keď sa niektorá sedliačka nahnevá na našu babku, ktorá sa handrkuje o každý halier, zdvihne si v našej kuchyni sukne a ukáže jej holý zadok. Má to ponížiť babku a nie sedliačku, čo je dosť nelogické. No obvykle sedliačky považujú našu babku za múdru, pretože býva na prvom poschodí v meste, a žiadajú ju o radu. Mám opustiť svojho muža, pýta sa sedliačka a ukazuje modriny. Babka jej radí, že má všetko pretrpieť a nesmie spáchať hriech rozvodu. Sedliačka sa pokloní: Boh nech vám to dobrým oplatí, a pobozká babke ruku. Údery ju už nebolia, pretože vie, že nie je hriešnica.
Opustiť môjho brata nie je hriech. Ja nie som sedliačka, nikto mi neradí, aby som sa dala bez odporu biť. Keď som sa s plačom žalovala mame, podráždene ma posmeľovala: Bráň sa! Ale to sa jej ľahko hovorí! Zistila som, že dobrou zbraňou je silný duch. Brat ma priväzuje o posteľ a šteklí ma na chodidlách. Najprv sa musím smiať, ale nie je to dobrý smiech, skôr temný kŕč, a keď mi nikto neprichádza na pomoc, poprosím svoje chodidlá, aby prestali byť šteklivé, a ony ma počúvnu. Brat si potom myslí, že nie som šteklivá, a už ma nepriväzuje. Nevie, že svojim nohám verím. Keby ma šteklil pod pazuchami, verila by som svojmu podpazušiu. Duch nepomáha vždy, a tak niekedy musím brata kopnúť do vajec, hoci mi to babka zakazuje. Jeho vajcia neslobodno poškodiť, pretože v nich čakajú naši potomkovia. Brat je totiž pokračovateľom rodu a meno našej rodiny sa musí zachovať. Lenže je to práve kopanec do vajec, ktorý ho donúti, aby ma nechal na pokoji. Jeho maličkých potomkov mi je ľúto, ale aj mňa mi je ľúto. Prečo by mali byť moji potomkovia menej hodní len preto, že budú mať iné meno?
Keď ma súdružka učiteľka na školskom dvore zbadá, ako kopem brata do vajec, a keď počuje, ako škaredo nadávam, žasne: Ale Janka, ja ťa nepoznávam. Volám sa Jana, ale dospelí mi hovoria Janka. Chcem byť Jana a chcem mať dlhé vlasy zopnuté do konského chvosta. Strihajú mi ich nakrátko, aby zosilneli. Ľudia u nás veria, že dlhé detské vlasy sú príliš slabé, pretože dieťa si nedokáže uchovať svoju životnú silu. Keď budem ženou, bude celá moja sila zviazaná v konskom chvoste. Ale keďže mám veľké, odstávajúce uši a pri konskom chvoste ich vidno, musia mi ich v hlavnom meste v nemocnici prišiť. Mama už všetko pripravila na operáciu. Na niečo je dobré, že ju zavreli. Nechcem si dať prišiť uši, ale keď mi budú odstávať, nikdy nebudem môcť nosiť konský chvost. Keď uši prišijú, zvyknú si na to, že majú poslušne priliehať k hlave, a už nikdy nebudú chcieť odstávať, ani po vytiahnutí stehov. O tom sa moja rodina zhovárala po večeroch v kuchyni.
Nesmiem ukazovať čelo, je vysoké a klenuté, a to sa na dievča nepatrí. Nosím hustú ofinu. Tam vnútri, za čelom, smieš myslieť tak neporiadne, ako len chceš, ale zvonka musí byť všetko poriadne prikryté, vraví mama. Aj cez väzenské múry cítim tlak jej teplej ruky. Za klenutým čelom často myslievam myšlienky iných, ktoré sa na mňa vrhajú zo všetkých strán, a ukladám si ich. Som zberateľka myšlienok. Moja rodina tvrdí, že ich nepočúvam. Keď ma pošlú nakupovať, nakážu mi doniesť dve veci. Ak mám totiž kúpiť tri veci, jednu alebo dve z nich zabudnem. Múku a cukor, musím si opakovať. Múka a cukor nie sú myšlienky, také slová ma unavujú a pohľad upieram nahor. Pozeraj sa na mňa, napomínajú ma. Zabolí ma, keď mám zrak stiahnuť z výšok a rozšírené zreničky zúžiť na niečo prízemné. Po ceste do obchodu sa medzi múku a cukor mieša jedna myšlienka za druhou a keď stojím v rade, prevaľujem si myšlienky sem a ta, takže z múky a cukru nič neostane, zato sa narodia nové myšlienky a kúpim soľ. Nakupovať ma posielajú len zriedkakedy a hrešia ma, že nežijem v skutočnom svete. Moja rodina považuje za skutočnú múku a cukor, ja považujem za skutočné myšlienky.
Máme bandu. Vodkyňa bandy musí mať krátke meno, krátke ako zapísknutie, aby bežala tam, kde číha nebezpečenstvo, a zachraňovala. Janka nezachraňuje, Janka sedí v kúte s tvárou v dlaniach. So zdrobneninami v našom jazyku je to tak: Všetko, čo človek miluje, zmenšuje, robí z toho niečo roztomilé a neškodné, aby láske uľahčil lásku. No ja chcem, aby ma milovali s veľkými ušami a vážnymi myšlienkami. Od dospelých si hneď vyslúžim ušká a topánočky a nemôžem vedľa nich pomaly kráčať, ale musím pomalilinky bežinkať. Je to ako s tým mužom, čo povedal, že šťastie existuje len v detstve. Dospelí sú veľkí, ale netešia sa z toho, vyhľadávajú to, čo je malé. Pre nás, čo sme malí, je svet obrovský. Obrovský svet je zaujímavejší než svetoček so samými drobunkými zdrobneninami. Drobučičká zdrobnenina vrastá naspäť do zeme a nebráni sa.
Irena Brežná
Na slepačích krídlach
Aspekt, Bratislava 2007. Preklad Jana Cviková
Proti muchám, čo nás otravujú v lete, ešte jed nemáme. V spálni visí na lustri lepkavá mucholapka. Muchy okolo nej krúžia a keď sa unavia, sadnú si na mučiacu špirálu, trepocú krídlami a o nejaký čas znehybnejú. Keď som chorá, pozorujem ich z postele. Využívať únavu múch nie je fér. Ale babka vraví: Muchy si sadajú na každé hovno a vláčia nám do domu choroby. Nemá ani potuchy, aké sú muchy čistotné. Stále si šúchajú jednu nožičku o druhú. V nedeľu sa koná veľké vraždenie múch. Do ruky mi vtisnú mucholapku vyrobenú z drevenej paličky a kúska kože. Búcham mucholapkou po dome ako poľovníčka. Pritom v nedeľu je zakázané pracovať, babka vraví, že máme chváliť Božie dielo. Lenže vraždenie múch sa nepovažuje za prácu a muchy nie sú Božím dielom. Keby si nejaká mucha sadla na bratovo čelo, s radosťou by som ju zabila.
U nás sa všetko odohráva v kuchyni. Sedliačky, ktoré nám nosievajú zeleninu, tam kšeftujú s babkou. Nosia veľa sukní a pod nimi nemajú nohavičky. Nohavičky a verejné záchody sú výdobytkami mesta. Na družstevných poliach to musí ísť jednoducho a rýchlo. Sedliačky sa rozkročia, nadvihnú si tmavú vrchnú sukňu s bielymi spodničkami, a už to tečie na zeleninu bez toho, že by si okoloidúci traktoristi niečo všimli. Keď sa niektorá sedliačka nahnevá na našu babku, ktorá sa handrkuje o každý halier, zdvihne si v našej kuchyni sukne a ukáže jej holý zadok. Má to ponížiť babku a nie sedliačku, čo je dosť nelogické. No obvykle sedliačky považujú našu babku za múdru, pretože býva na prvom poschodí v meste, a žiadajú ju o radu. Mám opustiť svojho muža, pýta sa sedliačka a ukazuje modriny. Babka jej radí, že má všetko pretrpieť a nesmie spáchať hriech rozvodu. Sedliačka sa pokloní: Boh nech vám to dobrým oplatí, a pobozká babke ruku. Údery ju už nebolia, pretože vie, že nie je hriešnica.
Opustiť môjho brata nie je hriech. Ja nie som sedliačka, nikto mi neradí, aby som sa dala bez odporu biť. Keď som sa s plačom žalovala mame, podráždene ma posmeľovala: Bráň sa! Ale to sa jej ľahko hovorí! Zistila som, že dobrou zbraňou je silný duch. Brat ma priväzuje o posteľ a šteklí ma na chodidlách. Najprv sa musím smiať, ale nie je to dobrý smiech, skôr temný kŕč, a keď mi nikto neprichádza na pomoc, poprosím svoje chodidlá, aby prestali byť šteklivé, a ony ma počúvnu. Brat si potom myslí, že nie som šteklivá, a už ma nepriväzuje. Nevie, že svojim nohám verím. Keby ma šteklil pod pazuchami, verila by som svojmu podpazušiu. Duch nepomáha vždy, a tak niekedy musím brata kopnúť do vajec, hoci mi to babka zakazuje. Jeho vajcia neslobodno poškodiť, pretože v nich čakajú naši potomkovia. Brat je totiž pokračovateľom rodu a meno našej rodiny sa musí zachovať. Lenže je to práve kopanec do vajec, ktorý ho donúti, aby ma nechal na pokoji. Jeho maličkých potomkov mi je ľúto, ale aj mňa mi je ľúto. Prečo by mali byť moji potomkovia menej hodní len preto, že budú mať iné meno?
Keď ma súdružka učiteľka na školskom dvore zbadá, ako kopem brata do vajec, a keď počuje, ako škaredo nadávam, žasne: Ale Janka, ja ťa nepoznávam. Volám sa Jana, ale dospelí mi hovoria Janka. Chcem byť Jana a chcem mať dlhé vlasy zopnuté do konského chvosta. Strihajú mi ich nakrátko, aby zosilneli. Ľudia u nás veria, že dlhé detské vlasy sú príliš slabé, pretože dieťa si nedokáže uchovať svoju životnú silu. Keď budem ženou, bude celá moja sila zviazaná v konskom chvoste. Ale keďže mám veľké, odstávajúce uši a pri konskom chvoste ich vidno, musia mi ich v hlavnom meste v nemocnici prišiť. Mama už všetko pripravila na operáciu. Na niečo je dobré, že ju zavreli. Nechcem si dať prišiť uši, ale keď mi budú odstávať, nikdy nebudem môcť nosiť konský chvost. Keď uši prišijú, zvyknú si na to, že majú poslušne priliehať k hlave, a už nikdy nebudú chcieť odstávať, ani po vytiahnutí stehov. O tom sa moja rodina zhovárala po večeroch v kuchyni.
Nesmiem ukazovať čelo, je vysoké a klenuté, a to sa na dievča nepatrí. Nosím hustú ofinu. Tam vnútri, za čelom, smieš myslieť tak neporiadne, ako len chceš, ale zvonka musí byť všetko poriadne prikryté, vraví mama. Aj cez väzenské múry cítim tlak jej teplej ruky. Za klenutým čelom často myslievam myšlienky iných, ktoré sa na mňa vrhajú zo všetkých strán, a ukladám si ich. Som zberateľka myšlienok. Moja rodina tvrdí, že ich nepočúvam. Keď ma pošlú nakupovať, nakážu mi doniesť dve veci. Ak mám totiž kúpiť tri veci, jednu alebo dve z nich zabudnem. Múku a cukor, musím si opakovať. Múka a cukor nie sú myšlienky, také slová ma unavujú a pohľad upieram nahor. Pozeraj sa na mňa, napomínajú ma. Zabolí ma, keď mám zrak stiahnuť z výšok a rozšírené zreničky zúžiť na niečo prízemné. Po ceste do obchodu sa medzi múku a cukor mieša jedna myšlienka za druhou a keď stojím v rade, prevaľujem si myšlienky sem a ta, takže z múky a cukru nič neostane, zato sa narodia nové myšlienky a kúpim soľ. Nakupovať ma posielajú len zriedkakedy a hrešia ma, že nežijem v skutočnom svete. Moja rodina považuje za skutočnú múku a cukor, ja považujem za skutočné myšlienky.
Máme bandu. Vodkyňa bandy musí mať krátke meno, krátke ako zapísknutie, aby bežala tam, kde číha nebezpečenstvo, a zachraňovala. Janka nezachraňuje, Janka sedí v kúte s tvárou v dlaniach. So zdrobneninami v našom jazyku je to tak: Všetko, čo človek miluje, zmenšuje, robí z toho niečo roztomilé a neškodné, aby láske uľahčil lásku. No ja chcem, aby ma milovali s veľkými ušami a vážnymi myšlienkami. Od dospelých si hneď vyslúžim ušká a topánočky a nemôžem vedľa nich pomaly kráčať, ale musím pomalilinky bežinkať. Je to ako s tým mužom, čo povedal, že šťastie existuje len v detstve. Dospelí sú veľkí, ale netešia sa z toho, vyhľadávajú to, čo je malé. Pre nás, čo sme malí, je svet obrovský. Obrovský svet je zaujímavejší než svetoček so samými drobunkými zdrobneninami. Drobučičká zdrobnenina vrastá naspäť do zeme a nebráni sa.
Irena Brežná
Na slepačích krídlach
Aspekt, Bratislava 2007. Preklad Jana Cviková