Misky strieborné, nádoby výborné
Hra Jany Juráňovej o štúrovcoch očami ich súputníčiek – a úplne ináč...

Misky strieborné, nádoby výborné

Štúrovci a štúrovská tradícia – to je večná čítanková téma, učebná látka, s ktorou sa stretávame nielen na hodinách slovenčiny či dejepisu. Zdalo by so, že o nej už všetko vieme, že možnosti jej spracovania už boli vyčerpané. Alebo žeby predsa len nie? Divadelná hra autorky Jany Juráňovej Misky strieborné, nádoby výborné nás presviedča o opaku. Pozerá sa na štúrovcov a štúrovskú tradíciu inou, netradičnou optikou.


Misky strieborné, nádoby výborné
je divadelná hra, ktorá grotesknou formou stavia na hlavu jeden vyše storočie pretrvávajúci spôsob nazerania na konkrétne obdobie slovenských dejín, a to na obdobie štúrovcov. Ako v recenzii hry píše Anna Grusková, hra hovorí o našom falošnom vlastenectve, o zbabelosti, provincionalizme, aj o zmarených životoch. Odhaľuje pokrivenosť kultúrneho obrazu, ktorý celé desaťročia - najmä prostredníctvom učebníc a čítaniek – (de)formuje vzťah ľudí k histórii krajiny, v ktorej žijú. Cez štúrovské ženy - Adelu Ostrolúcka, Aničku Jurkovičovú, Antóniu Sládkovičovú a Marínu Pišlovú, vyvstávajú čítankoví superkladní hrdinovia ako ľudia často veľmi problematickí. Hra provokuje k zásadnejšiemu prehodnoteniu nielen pozície štúrovcov v dejinách slovenského národa, ale i dejov, ktoré súvisia s históriou slovenského národa a s literatúrou, ktorá vznikla a vzniká v tomto priestore.

Hru, ktorá vznikla v roku 1997, vydalo v knižnej podobe v roku 2005 vydavateľstvo Bagala - L.C.A.

Úryvok z hry
Adelka: Ako ste to mohli vydržať, drahá Anička?
Anička: Človek musí veľa milovať a veľa vydržať.
Adelka: Človek vraj musí veľa tvoriť a málo troviť, vy vravíte, že veľa vydržať... Čo je to veľa vydržať? Čo ste vydržali?
Anička: Ani sa nepýtajte. Keby som sa nevydala, bolo by mi ťažko. Keď som sa vydala, všetci mi hovorili – prinášaš obeť. Prinášaš obeť. Vydržala som. Sedem detí som porodila, vychovala. Povstanie som prežila – muž na fronte. Stále bol kdesi, politiku robil, noviny, na čas ho aj zatvorili...
Adelka: Všetko, čo sa jemu stalo, ste vy vydržali.
Antónia: Manželstvo, to je spoločná výdrž. Mužovi sa treba obetovať, inak to nemá význam. Ak chcete mať rodinu, musíte sa obetovať. Pre deti, pre muža, potom si vás vážia, majú radi, aj so mnou to tak bolo.
Adelka: Veľa tvoriť, málo troviť. Vy ste veľa tvorili?
Marína zjaví sa medzi ostatnými ženami: Tvoriť – to je pre mužov. My sme ich idey, to oni nás pretvárajú... tepú z nás...
Antónia: ... misky strieborné...
Anička: Zlaté jabĺčka na nás kladú...
Antónia: ... keby nekládli, ničím by sme neboli...
Adelka: Prečo na mňa jabĺčka nenakládol? Ani moje striebro do ornamentov nevytepal?
Anička: Inej tvorbe sa zasvätil...
Adelka: A tí vaši? Akože tí všetko stihli?
Marína: Môj Gerža bol obyčajný človek. Perníky piekol.
Anička: Ja neviem, Adelka, prečo vás nechal tak. Veď keď si mňa môj Miloslav vzal, všetko už potom bolo na mne. On robil noviny, politiku, o rodinu sa príkladne staral, to je pravda, sú aj horší, ale inak, všetko som ja robila. A vy ste mohli mať aj služobníctvo, neviem, vskutku neviem, čo mu bránilo...
Antónia: Idey, iste idey.
Adelka: A chcela som to ja, byť jeho miskou?
Štúr: Kto z vás, nesený vyšším duchom, z trampôt všedného života vyšvihol sa a nechal oči svoje túlať sa po šírom svete našom, kto z vás, pýtam sa, nezavzdychol z hlbín duše nad národom v ňom rozostretom, či už nad nešťastím tisícročným, ktoré ho prenasleduje, či nad bremenom, ktoré ho ťaží a či nad potupou, ktorá ho pokrýva?
Adelka: Niekedy aj tvoriť je hriech a netvoriť zasa cnosť. Čo ten toho popísal, a čo z toho...
Anička: Nerúhajte sa! Národ náš pozdvihol preveľmi.
Adelka: Určite?
Štúr: Nevýslovne veľké je nešťastie národa nášho, a ak hlboko dojatý pozorovateľ položí si otázky, ako sa to všetko mohlo stať, ako k všetkému tomu mohlo dôjsť, namiesto toho, aby ich zodpovedal, onemie od bolesti.
Adelka: Myslíte si, že sa naozaj nemohol kvôli národu oženiť? Nezdá sa vám to nejaké... také čudné?
Anička: Po smrti svojho brata Karola sa staral o jeho rodinu, z čoho vidno, že rodina ako taká mu na príťaž nebola. Ako keby niečo iné v tom bolo. Ak by sa aj on sám nebol chcel ženiť, to by som ešte pochopila. No ale že na všetkých, čo sa oženili alebo len zaľúbili, sa rozhneval, urazil, zanevrel...
Marína: Vari len nežiarlil?
Antónia: Čudný tulipán to bol.
Adelka: Tulipán.