Ideológiu neoblomnej predurčenosti ženskej a mužskej roly spochybňovali kriticky mysliace ženy a muži už v 18. a 19. storočí. Terčom kritiky Mary Wollstonecraftovej, Olympe de Gougesovej, Stuarta Milla, sufražetiek, Rosy Mayrederovej, Eleny Maróthy-Šoltésovej a ďalších bola predovšetkým „prirodzená“ povaha ženy, ktorá mala ženám brániť v prístupe k vzdelaniu a k volebnému právu. Prvá vlna feminizmu v 19. storočí a začiatkom 20. storočia sa sústredila predovšetkým na získanie volebného práva pre ženy.
Volebné právo žien dnes považujeme za samozrejmé a už sa nezamýšľame nad otázkou, či nie je „neženské“ a či jeho uplatňovanie, vyžadujúce samostatné rozhodovanie, vážne nenarúša zdravie a morálku žien (veď napokon i dnešná definícia pravej ženskosti predpokladá, že žena „nevie, čo chce“, „pýta sa iných, nechá si poradiť“, „je nesamostatná“). Presnejšie — nezamýšľame sa nad takouto otázkou v prípade aktívneho volebného práva, ale predpisovú „ženskosť“ političky často bez váhania komentujeme podľa katalógu stereotypných atribútov ženskosti.
Prvou krajinou, v ktorej ženy roku 1893 získali volebné právo, bol Nový Zéland. V Československu mali ženy volebné právo od roku 1919, vo Francúzsku až od roku 1944. Ilúzia, že volebné právo zabezpečí rovnoprávnosť žien a mužov, sa rýchlo rozplynula. Francúzska spisovateľka a filozofka Simone de Beauvoirová vo svojom obrazoboreckom diele Druhé pohlavie (v origináli vyšlo roku 1949, v slovenskom preklade 1969) skúmala hlbšie korene podriadeného postavenia žien z hľadiska konkrétnych vzťahov v rodine a výchovných prístupov k dievčatám a chlapcom, ako aj z hľadiska odovzdávania tradície a poznania v spoločnosti ako celku. Formovanie „žensky“ pasívnej ženy („nebuď ako chlapčisko“, „nezamaž si šatočky“, „buď pekné/dobré dievčatko“) a „mužsky“ aktívneho muža („chlapi neplačú“, „buď chlap“, „bojuj s drakom“) prebieha neustále na viacerých rovinách: V rozprávkach sa napríklad žena dozvie, „že na to, aby mohla byť šťastná, musí byť milovaná, aby bola milovaná, musí čakať na lásku“ (Beauvoirová in: Aspekt 1/2000). Rozprávky, príbehy a ľudové piesne sú plné Šípkových Ruženiek, Popolušiek, Pastorkýň, žien, ktoré dávajú, ustupujú, čakajú a trpia. „V piesňach a rozprávkach mladý muž dobrodružne odchádza hľadať si ženu. Bojuje s drakmi, zápasí s obrami, ona je zatvorená vo veži, paláci, v záhrade, pripútaná k skale, zajatá, spiaca — čaká.“ (Tamtiež.) Deziluzívnou analýzou vládnucich kultúrnych vzorcov, ktoré udržiavajú hierarchický vzťah medzi ženami a mužmi a odsúvajú ženy do pozície „druhého“ pohlavia, vyvolala Beauvoirová veľký rozruch a nespočetné polemiky; kniha Druhé pohlavie sa stala kultovým čítaním pre druhú vlnu feminizmu. Kultúrnu podmienenosť ženskej roly v nej rázne zhŕňa slovami: „Nerodíme sa ako ženy, stávame sa nimi. Nijaký biologický, psychický, ekonomický osud neurčuje podobu ľudskej samičky v lone spoločnosti — je to sama civilizácia, ktorá vytvára tento prechodný produkt medzi samcom a eunuchom, označovaný ako žena.“ (Beauvoirová in: Aspekt 1/2000.)
Druhá vlna feminizmu, ktorá sa v USA začala v 60. rokoch a v západnej Európe v 70. rokoch4 minulého storočia, sa spočiatku sústreďovala na prístup žien k platenej práci, na reprodukčné a sexuálne práva a zdravie. Neskôr sa spektrum tém stále viac rozširovalo: násilie páchané na ženách a deťoch (osobitne problematika sexualizovaného násilia), nedostatočná reprezentácia žien na všetkých úrovniach rozhodovania v spoločnosti, dominancia „mužského“ pohľadu a neviditeľnosť žien vo vede, výskume a vzdelávaní a ďalšie.
Feministické hnutie a myslenie bolo už vo svojich začiatkoch veľmi pestré a postupom času sa čoraz väčšmi pluralizovalo, preto je namieste hovoriť skôr o feminizmoch (napr. ekofeminizmus, afroamerický feminizmus, liberálny feminizmus, socialistický feminizmus, feminizmus rodovej rovnosti a pod.) než o jedinom feminizme. Tieto rôzne feminizmy sa navzájom prelínajú, prekrývajú, dopĺňajú, ale aj sporia, vylučujú, popierajú. Spája ich presvedčenie, že žena je človek, má teda povinnosti, ale i zodpovednosť a práva ľudskej bytosti.